Typy rozprávačov a ako na nich
Často čítame knihy bez toho, aby sme si uvedomili, kto nám v skutočnosti rozpráva príbeh. Je to autor alebo rozprávač? Je medzi nimi rozdiel? Čo majú spoločné a kde jeden končí a druhý začína?
Pri písaní treba myslieť na to, že autor a rozprávač sú dve samostatné entity zasahujúce do samotného procesu tvorby príbehu. Autor je reálnou osobou z nášho sveta a spravidla vie o vlastnom rukopise či o deji a postavách všetko. Naopak rozprávač predstavuje iba jednu z viacerých vrstiev rozprávania (storytellingu) a vie len to, čo mu sám autor dovolí vedieť. Platia preňho však nejaké pravidlá? A aké typy rozprávača existujú?
Autorský rozprávač
Už názov napovedá, že tento typ rozprávača bude mať s autorom najviac spoločné. Je špecifický tým, že stojí v pozícii vševediaceho pozorovateľa. To znamená, že vie o všetkom, čo sa v príbehu odohráva, vie všetko o postavách, ich myšlienkach, pocitoch i o ich minulosti.
Je vševedúci, a teda vie aj o veciach, o ktorých samotné postavy (ešte) nevedia. Čerpá teda priamo z vedomostí autora. Objektívne nazerá na všetky udalosti, ktoré sa v rámci deja odohrajú a k postavám je nestranný – čiže obyčajný pozorovateľ. Príbeh vždy rozpráva v tretej osobe jednotného alebo množného čísla a nie je viazaný na čas ani na miesto, čo znamená, že sa môže voľne pohybovať v priestore i čas, vysvetľovať súvislosti či predpovedať „budúcnosť“.
Prečo sa takýto rozprávač teda používa? Poskytuje autorovi flexibilitu a možnosť meniť pohľady podľa vlastnej potreby (i na krátky čas), pomáha vytvoriť dojem nestrannosti a objektívnosti a umožňuje autorovi vytvoriť komplexný príbeh s množstvom dejových línií, medzi ktorými môže preskakovať.
„Jozef pri odchode z práce ešte nevedel, koho na ulici stretne. I napriek tomu si na seba hodil kabát a s pocitom konečného uvoľnenia vykročil z kancelárie priamo do náruče osudu.“
Klasický rozprávač
Klasický rozprávač sa v literárnom diele identifikuje s jednou z postáv príbehu a na rozdiel od autorského rozprávača vstupuje do príbehu ako postava a rozpráva príbeh z vlastného subjektívneho uhla pohľadu.
Klasický rozprávač má obmedzenú perspektívu, a teda vidí a vie len to, čo vidí a počuje jeho postava – je odkázaný na jej zmyslové vnímanie. Je subjektívny, vyjadruje svoje vlastné pocity, názory a myšlienky (čím zároveň ovplyvňuje to, ako čitateľ prežíva dej). Napriek subjektívnosti je dej rozprávaný v tretej osobe jednotného čísla, zväčša v minulom čase.
Prečo autori používajú klasického rozprávača? Pretože otvára dvere do intímneho sveta prežívania postáv a vytvára dojem autentickosti, pretože dáva čitateľovi možnosť prežívať všetky emócie spolu s postavami.
„Laura sedela v kuchyni, sama, spoločnosť jej robila iba dohorievajúca sviečka. Myšlienkami sa neustále vracala do toho momentu, keď sa všetko zmenilo, rukou neustále zachádzala k vínovému poháru.“
Priamy rozprávač
V literárnom diele sa vyznačuje tým, že informácie o deji a samotný dej nám podáva akoby „z prvej ruky“. Navodzuje dojem, akoby sme priamo počúvali postavu, ktorá nám sama rozpráva svoj vlastný príbeh.
Príbeh rozprávaný priamym rozprávačom je vedený v prvej osobe jednotného čísla a je citeľne subjektívny. Rozprávač vyjadruje svoje vlastné pocity, názory, myšlienky, čím opäť ovplyvňuje to, ako čitateľ vníma dej. Disponuje iba obmedzenou perspektívou, a teda vidí a vie len to, čo vidí jeho postava (je obmedzený jej zmyslovým vnímaním a prežívaním), no vnútornými monológmi odhaľuje pred čitateľmi svoje najhlbšie myšlienky a pocity.
Aký je potom rozdiel medzi klasickým a priamym rozprávačom? Hoci sa môžu zdať podobní, existuje medzi nimi rozdiel. Zatiaľ čo klasický rozprávač podáva informácie retrospektívne, priamy rozprávač nám podáva informácie v reálnom čase, akoby sa nám prihováral priamo.
„Pamätám si, ako som po príchode k starej mame zacítila vôňu orgovánu. Dokonca i teraz, dve desaťročia po tom, ako som vyrástla zo školskej lavice, si v letnom vánku unášajúcom sviežu vôňu spomeniem na malý dom, ktorý za sebou ukrýval rozsiahlu záhradu plnú kvetov a ovocia.“
Rozprávač „oka kamery“
Objektívny pozorovateľ, ktorým je rozprávač „oka kamery“ sa podobá objektívu kamery, ktorá udalosti zaznamenáva bez akéhokoľvek subjektívneho hodnotenia, akoby sme sledovali film.
Vyznačuje sa používaním tretej osoby jednotného alebo množného čísla a silnou objektívnosťou. Do vnútorného prežívania postáv nevidí a ich emocionálny stav čitateľovi sprostredkúva iba skrz slová či opis mimiky jednotlivých postáv.
Rozprávač „oka kamery“ sa používa na vytvorenie dojmu nestrannosti a umožňuje čitateľovi vytvoriť si na udalosti vlastný názor. Buduje napätie už len tým, že neprezrádza pocity ani myšlienky postáv a umožňuje autorovi vytvárať napätie a nechať čitateľa domýšľať si motívy postáv.
Na rozdiel od klasického rozprávača (ktorý tiež podáva subjektívny pohľad na dej) sa úplne dištancuje od vnútorného prežívania a dej čitateľovi predkladá tak, akoby sledoval film.
„Starý muž stál pri okne, päsťami sa opieral o parapet. Svaly na sánke sa mu napli a uvoľnili, s hlbokým nádychom sa napokon od okna odvrátil.“
Nespoľahlivý rozprávač
Keď pravda nie je celkom pravdou, hovoríme o nespoľahlivom rozprávačovi. Čitateľom podáva skreslený, neobjektívny pohľad na udalosti v deji a jeho rozprávanie je ovplyvnené jeho vlastnými subjektívnymi pocitmi, názormi, predsudkami či obmedzenými informáciami. Nevyhýba sa však ani úmyselnému klamstvu.
Typická je preňho silná subjektivívnosť, a teda dej, o ktorom rozpráva, je interprerpretáciou, ktorá nemusí byť úplne presná (len si predstavte, koľkokrát ste sa s niekým pohádali a každá zo zúčasnených strán má po hádke vlastnú verziu toho, čo sa povedalo a udialo). Rozprávačov pohľad na svet je obmedzený jeho vlastným prežívaním a skúsenosťami – teda pozná len to, čo už zaži. Najdôležitejšie však je (a možno aj najzákernejšie), že v rámci deja sa jeho spoľahlivosť môže meniť.
Kto by však takéhoto rozprávača použil? A na čo? Napríklad na zvýšenie napätia. Čitateľa zámerne necháva v neistote, či môže veriť tomu, čo číta. Nespoľahlivý rozprávač sa navyše stotožňuje s postavou, a teda odhaľuje jej vnútorný svet, reps. vnútornú motiváciu či jej pohľad na svet (jej namyslenosť, skreslenie videnia reality a pod.).
„Vždy som vedel, že som bol v ročníku najlepší a najviac nedocenený. Učitelia si na mňa zasadli.“